Energetická efektívnosť v EÚ. Ambiciózny cieľ alebo skryté palivo?

Rast závislosti na dovoze palív, výrazný vplyv nákladov spojených s nákupom energií na obchodnú bilanciu EÚ a nedostatočné opatrenia v oblasti energetickej efektívnosti na národnej úrovni sú najčastejšie vyzdvihované argumenty zástancov novej Smernice EÚ o energetickej efektívnosti (2012/27/EÚ). Nová smernica, na rozdiel od predchádzajúcej smernice z roku 2006, zaviedla ako jedno z opatrení povinný národný cieľ úspory vo výške 1,5 % z ročného množstva energie predanej koncovým odberateľom. Termín, dokedy majú členské štáty stanoviť spôsob, akým chcú stanovený cieľ dosiahnuť a taktiež určiť povinný subjekt za dosiahnutie energetickej úspory, je vytýčený do júna 2014.

Cieľ energetickej úspory

V roku 2007 sa členské štáty EÚ prijatím cieľa „20-20-20 do roku 2020” zhodli na smerovaní energetickej politiky. Stanovený cieľ odzrkadľuje zámer Únie do roku 2020: zvýšiť objem energie získanej z obnoviteľných zdrojov na 20 %, znížiť emisie skleníkových plynov o 20 % a zvýšiť energetickú efektívnosť o 20 %. Dôraz na efektívne narábanie s energiami je vyzdvihnutý aj v stratégii Európa 2020, v ktorej jedným z cieľov iniciatívy „Európa efektívne využívajúca zdroje“ je oddeliť hospodársky rast od využívania zdrojov a energie.

V roku 2010 bolo smerovanie Únie, napriek stanovenému cieľu zvyšovania energetickej efektívnosti, badateľne mimo trajektórie energetickej úspory v 2020. Reakciou na nepriaznivé smerovanie bol návrh Európskej komisie novelizovať platnú Smernicu o energetickej efektívnosti (2006/32/ES). Výsledkom konsenzu členských štátov bolo v roku 2012 prijatie novej Smernice o energetickej efektívnosti (2012/27/EÚ).

Pomocou nových pravidiel, povinností a cieľov zakotvených v smernici 2012/27/EÚ sa má podporiť využívanie „skrytého“ energetického potenciálu EÚ. V porovnaní so starou smernicou z roku 2006, smernica prijatá v roku 2012 ustanovuje záväzný národný cieľ úspory vo výške 1,5 % z ročného množstva energie predanej koncovým odberateľom a taktiež stanovuje nástroje, ktoré umožnia toto jeho dosiahnutie. Ustanovenia smernice umožňujú členským štátom dosiahnutie cieľa energetickej úspory pripísať energetickým spoločnostiam (dodávateľom energie a/alebo distribútorom energie) ako povinnosť, alebo členské štáty môžu alternatívne rozhodnúť o prijatí náležitých politických opatrení na dosiahnutie stanoveného cieľa. Súčasne s tým smernica ustanovuje, že v členských štátoch musí dôjsť ročne k obnove 3 % z celkovej podlahovej plochy budov, ktoré vlastnia a využívajú ústredné orgány štátnej správy, pričom stanovená úroveň predstavuje takmer dvojnásobok súčasnej miery obnovy budov štátnej správy v EÚ. Nová smernica taktiež kladie vyšší dôraz na dôležitosť energetických služieb a podporu kogeneračnej výroby energie.

Skryté palivo

Úspora energie je neraz označovaná za “skryté palivo” energetického mixu, ktoré je bežne tvorené jadrovou energiou, fosílnymi palivami a obnoviteľnými zdrojmi. Tak ako v prípade každého paliva, aj zaradenie ušetrenej energie do energetického mixu, má dosah na celkovú energetickú infraštruktúru. Úspora energie je teoreticky dosiahnuteľná v každom článku energetického reťazca.

Najlepšie výsledky pri využívaní “skrytého paliva” dosahuje Dánsko. Cesta Dánska na špičku v tomto rebríčku sa začala pred vyše tridsiatimi rokmi. Široké spektrum vládnych iniciatív začatých v sedemdesiatych rokoch minulého storočia pomohli Dánsku vyriešiť otázku, ktorej čelia ostatné krajiny dnes: „Ako výrazne znížiť spotrebu energie a súčasne udržať solídny hospodársky rast?“ Výsledkom prijatých opatrení v Dánsku je, že spotreba energií sa už tridsať rokov udržuje na relatívne konštantnej úrovni, pričom HDP hospodárstva sa za sledované obdobie zdvojnásobil. Negatívnym dosahom zvolenej politiky však bol rast daňového zaťaženia a vyššie náklady pre podniky i domácnosti.

EÚ v porovnaní s ostanými krajinami svetového hospodárstva dosahuje v oblasti energetickej náročnosti (meranej ako podiel spotreby energie na HDP) popredné druhé miesto (169 toe/M€ HDP) hneď za Japonskom (129 toe/M€ HDP). Pre úplnosť je potrebné uviesť, že priemer svetového hospodárstva je takmer dvojnásobný (392 toe/M€ HDP). V rámci krajín EÚ je však možné badať značné rozdiely v energetickej náročnosti.  Od roku 1990 najvýraznejšie zlepšenie tohto ukazovateľa bolo dosiahnuté v krajinách strednej a východnej Európy. Vo väčšine prípadov však išlo o úspory v dôsledku transformácie hospodárstva, ktoré bolo sprevádzané odstavovaním časti energeticky náročného priemyslu.

Pri nezaujatom pohľade môžeme konštatovať, že existujú dva rozdielne názory na povinný ročný cieľ úspor energie v EÚ. Zástancovia regulovaného prostredia pri dosahovaní úspor vyzdvihujú dôležitosť energetickej bezpečnosti, udržateľnosti dodávok a stabilizácie nákladov na nákup energií. Zvýšenie energetickej efektívnosti súčasne znamená aj zvýšenie konkurencie na trhoch a posilnenie blahobytu pre spotrebiteľov. Na rozdiel od uvedeného, druhá skupina expertov prezentuje názor, že každý umelý zásah slúži len na vytváranie dodatočných nákladov pre spotrebiteľov. Obe tieto skupiny sa však zhodujú v tom, že energetická efektívnosť sa istotne stane dôležitým indikátorom vývoja trhu s energiami, s potenciálom na generovanie hospodárskeho rastu, pričom však jej neefektívnosť sa môže prejaviť vo vyšších nákladoch.

Menej energie má viesť k hospodárskemu rastu

Poprední ekonómovia často používajú výraz “energia je motorom hospodárstva”. V dnešnej dobe si len ťažko vieme predstaviť fungovanie moderného hospodárstva bez spoľahlivej dodávky energií. Finančná kríza v uplynulých rokoch spojená so spomalením hospodárskeho rastu ešte viac vyzdvihla dôležitosť dostupnej dodávky energie pre svetové hospodárstvo. Je evidentné, že energetická efektívnosť je okrem potenciálu zmierniť náklady na energie spojená aj s pozitívnymi externalitami ako napríklad znižovaním dosahov na životné prostredie.

Doterajšia analýza nákladov na dosiahnutie vytýčeného cieľa EÚ v oblasti energetickej efektívnosti predpokladá potrebu ročne investovať približne 24 mld. eur, pričom následne by náklady na nákup palív mali na ročnej báze klesnúť o 38 mld. eur. Nad rámec tejto úspory by sa ešte mala dosiahnuť úspora investícií pri výrobe a preprave energií vo výške 6 mld. eur ročne. Pre hospodárstvo EÚ by dosiahnutie cieľa energetickej úspory malo znamenať taktiež vytvorenie dodatočných 400 tis. pracovných miest do roku 2020.

 

Autor: Tomáš Šipoš
Autor je expertom regulácie v ZSE.

Zdieľajte:   Facebooktwittermail