Dušan Ondrušek: najviac zaberá pozitívny príklad

Dušan Ondrušek

Dušan Ondrušek pracuje v neziskovej organizácii PDCS, ktorá sa venuje verejnému dialógu, transformácii konfliktov a zmierovaniu. Najprv pracoval ako psychológ v poradenstve a terapii, venoval sa výskumu  altruizmu. Neskôr  sa trénersky a konzultačne venoval alternatívnym spôsobov riešenia konfliktov. Pôsobil na Slovensku a ako konzultant a tréner tiež v zahraničí vo viac ako päťdesiatke krajín. Je autorom a spoluautorom viacerých kníh na tému efektívna komunikácia a riešenie konfliktov, rozvoj občianskej spoločnosti a rozvojová spolupráca.

Dušan Ondrušek prišiel na Zaježovú ako lektor Sokratovho inštitútu, spoločného projektu Živice a Technickej univerzity vo Zvolene. Sokratov inštitút umožňuje vysokoškolákom popri svojom štúdiu stretnúť významných lektorov z celej Európy a učiť sa praxou. Donorom Sokratovho inštitútu je spoločnosť Západoslovenská energetika, a. s.

Ako podnietiť bežného Slováka, aby podporil dobrú vec?

Najviac zaberá pozitívny príklad. Napríklad keď hotely chceli po svojich zákazníkoch, aby používali jeden uterák viac dní, skúsili to najskôr tak, že do izieb umiestnili nápisy vysvetľujúce, prečo je užitočné nevyhadzovať uterák po jednom použití. To ale nefungovalo. Keď počítali, či ľudia skutočne používajú menej uterákov, zistili, že nejde o veľký rozdiel. Keď ale napísali, že väčšina ich hostí naozaj používa uteráky viackrát, fungovalo to omnoho lepšie. Noví hostia sa nechceli odlišovať, a tak sa prispôsobili. Takto dobre niekedy zafunguje jednoduchý pozitívny príklad.

Študenti Sokratovho inštitútu počas workshopu v Zaježovej. Zdroj: sokratovinstitut.sk
Študenti Sokratovho inštitútu počas workshopu v Zaježovej. Zdroj: sokratovinstitut.sk

Ak teda napríklad chcem, aby moja dcéra dôsledne zhasínala svetlá po byte, nepomôže, keď ju budem karhať. Pomôže len to, keď budem svetlá zhasínať ja sám.

Presne tak. Dieťa vidí, čo robia jeho rodičia a blízki, a podľa toho jedná. Toto učenie nápodobou je omnoho účinnejšie, než vymáhanie si poslušnosti trestom. Výborný český psychológ Jaro Křivohlavý raz povedal: „Nevychovávajme deti, vychovávajme sami seba – pred deťmi. “ A to myslím platí do bodky.

Aký vidíš súvis medzi kvalitou životného prostredia a psychickým zdravím človeka?

Ľudia sa aj u nás postupne prepracovávajú k zdravšiemu životnému štýlu a väčšej environmentálnej citlivosti. Nie je to však jednoduché a často tento proces prebehne až vtedy, keď majú ľudia uspokojené tie najzákladnejšie potreby. Ak žijem v chudobe, slowfood či ekológia ma veľmi nezaujímajú. Obvykle je to tak,  že spoločnosť, ktorá zbohatla, si najskôr musí vyskúšať blahobyt so všetkými jeho výhodami a nevýhodami. Až neskôr je potom schopná dobrovoľnej striedmosti a zodpovednej spotreby.

Zdá sa Ti, že Slováci si už blahobyt stihli vyskúšať za tých 25 rokov od Nežnej revolúcie?

Tých 25 rokov bolo veľmi rôznorodých pre rôzne generácie.  Jedna generácia objavovala materiálny svet a roky nachádzala radosť v tom, že má väčší výber produktov a rôznorodejšiu spotrebu. Iná generácia už ale odoláva týmto lákadlám lepšie. Mne sa zdá, že teraz je ten čas, keď väčšia skupina najmä mladších ľudí nachádza autentickejšie životné cesty. Vznikajú alternatívne a experimentálne komunity, ktoré testujú, čo všetko je na Slovensku možné a čo nie. Na Slovensku tiež stúpa počet aktivistov, či už environmentálnych, ľudskoprávnych či komunitných. A títo aktivisti sa postupne prepracuvávajú do politiky, začínajú riadiť veci verejné. V Brne sa takto presadil Hollan, u nás je zas novým primátorom Trnavy aktivista Bročka. Páči sa mi, že mladí sa snažia zmeniť Slovensko nie kritikou zvonka, ale prácou zvnútra.

Ako vychovávať svoje deti, aby sa im dobre darilo v kolektíve?

Deti by mali byť prirodzene vystavované rôznorodým skúsenostiam v rôznorodom prostredí. Netreba ich izolovať s myšlienkou, že objavovať svet môžu neskôr, ako dospelí. Ak deti môžu sprevádzať svojich rodičov, to je tá najlepšia výchova. Existuje napríklad výskum, podľa ktorého usilovnosť detí rastie práve vtedy, ak vidia svojich rodičov – najmä otca – manuálne pracovať. Ak vidia, ako ich takto rúbe drevo alebo natiera izbu, do ich podvedomia sa dostane, že svet je miesto, v ktorom sa pracuje.

V neskoršom veku, v puberte, je veľmi dôležité, aby sa deti mohli konfrontovať s rodičmi a vyhraniť sa voči ich hodnotám. Mladí ľudia sa síce voči svojim rodičom búria, ale vo väčšine sa neskôr beztak vrátia k hodnotám, ktoré reprezentovali ich rodičia.

V nižšom veku je ale najdôležitejšia spoločná činnosť: spoločné varenie, spoločná práca na záhrade, spoločné prechádzky.

Akí sú Slováci z hľadiska dôvery v spoločnosti a tiež úcty k sebe navzájom, k veciam a k prírode?

Neviem, ako dopadli posledné výskumy pracujúce s týmito témami. Môžem ale povedať svoju osobnú skúsenosť. Slováci sa veľmi neodlišujú od ľudí v okolitých krajinách. Za komunizmu boli služby na veľmi nízkej úrovni, a tak sa ľudia naučili všelijako amatérsky a kutilsky mnohým zručnostiam. Keď potom slovenskí lekári alebo inžinieri emigrovali, boli veľmi cenení, lebo si vedeli poradiť s rôznymi netradičnými situáciami. Hlavne mladí Slováci boli ale odmalička vedení k tomu, aby nehovorili o sebe pekne a príliš nevystavovali svoje kvality. To sa považovalo za neslušné a neskromné.

Dnes sa to trochu mení. Ale stále vidím Slovenky a Slovákov, ktorí vedia všetko možné, ale nevedia to odprezentovať. Ľudia zo Západu vystupujú výrazne suverénnejšie. Tento komplex menejcennosti sa vytráca u ľudí, ktorí pobudli určitý čas v zahraničí.

Dušan Ondrušek vedie workshop so študentmi v Zaježovej. foto: Lucia Šípošová
Dušan Ondrušek vedie workshop so študentmi v Zaježovej. foto: Lucia Šípošová

Slováci považujú Slovensko za chudobnú, biednu krajinu. Tomu nerozumiem. Patríme medzi 40 najbohatších krajín sveta, máme elektrinu, máme tečúcu vodu. Málokedy sa stáva, že by niekto umrel od hladu. Patríme k veľmi bohatému, rozvinutému severu.

Obraz samých seba ako tých chudákov je strašne neadekvátny. Bolo by dobré, keby sme viac cestovali do Afriky či Ázie a videli, čo je naozajstná bieda, aby sme si trochu poopravili referenčné rámce. Ak sa porovnávame len s Nemeckom, budeme sa samozrejme cítiť chudobní. Porovnajte sa však s takou Ugandou a obrázok sa veľmi zmení.

Kde sa berie malé sebavedomie a „blbá nálada“ v slovenskej spoločnosti? Súvisí tento jav s faktom, že sme v minulosti často boli súčasťou štátnych celkov, v ktorých hral prvé husle iný národ?

Zdá sa mi, že to súvisí s našou kultúrou. Slovenčina má vypracovaný bohatý slovník negatívnych hodnotiacich pojmov. Napríklad v USA je komunikácia na verejnosti o niečo pozitívnejšia, či už ide o školy alebo pracoviská. Mnohí rodičia u nás majú zlozvyk vychovávať svoje deti tak, že ich kárajú a stavajú im prísne hranice. Akoby vychovávať dieťa znamenalo najmä zabezpečiť, aby sa mu nič nestalo, kým dovŕši osemnásť rokov. Menej povzbudzujeme a inšpirujeme. Povzbudzovanie je pritom strašne dôležité pre sebavedomie dieťaťa.

Rád by som sa teraz spýtal na niekoľko celkom praktických situácií, s ktorými sa bežní ľudia na Slovensku aspoň raz za život stretnú. Stretol si sa napríklad vo svojej praxi so „šmejdmi“, teda obchodníkmi, ktorí používajú manipulačné praktiky na predávanie obyčajných výrobkov za mnohonásobne vyššiu cenu? Ako sa brániť v tomto prípade?

Keď som prekročil istý vek, tak som začal dostávať rôzne podivné letáky s ponukami na výlety či zázračné výrobky. Už ma majú v databáze, pomyslel som si. Na žiadnu z podobných akcií som nikdy nešiel. Počul som ale historky od mojich kolegov, ako ich rodičia boli podobnými obchodníkmi podvedení.

Myslím si, že je veľmi dôležité učiť ľudí, ako sa podobnej manipulácií brániť, aj cez špecializované kurzy.  V PDCS na kurzoch o manipulácií zaraďujeme aj tému, ako sa brániť podobným obchodným ponukám.

Ľudia teoreticky vedia, aké nebezpečenstvá im hrozia, ale napriek tomu sú zraniteľní, nevedia sa v konkrétnej situácií vynájsť. Možno preto prosté informovanie o tomto jave nestačí, musíme ľudí aj trénovať, aby sa vedeli správne zachovať v situácií, keď sú pod nátlakom.

Sám som v niektorých prípadoch naletel. Napríklad som dal na ulici peniaze mužovi, ktorý sa zdal byť v núdzi. A spätne som zistil, že ide o drogovo závislého mladíka, ktorý si tou istou perfektne vyfabulovanou historkou privyrába už dlhší čas.

Hranica medzi ochotou počúvať a nechaním sa zmanipulovať je veľmi tenká. Máme pomáhať, ale zároveň musíme mať nos na to, keď nás niekto chce zneužiť.

Predstavme si trochu inú situáciu. Rád by som presvedčil susedov, aby sme zateplili náš dom, v ktorom bývame. Potrebujem ale väčšinové rozhodnutie povedzme päťdesiatich rodín. Ako mám postupovať, aby som ich získal na svoju stranu?

Zdá sa mi úplne kľúčové, aby neprišlo k rozhodnutiu priskoro. Ak totiž schválime nejakým väčšinovým hlasovaním plán obnovy domu alebo pôžičku aj napriek tomu, že veľká časť majiteľov bytov je proti, môžu nastať problémy pri samotnej realizácií. Je dôležité, aby všetci obyvatelia domu dostali čas na to, aby mohli vyjadriť svoje názory či obavy. Aj keď sa mi názor niektorého zo susedov zdá byť úplne na hlavu postavený, je dôležité, aby zaznel. Jednak je to úctivé k nemu ako k osobe, a jednak možno jeho názor nie je úplne zlý. Každý máme iný štýl. Zvyknúť si na to, že sme rozdielni, je náročné, ale veľmi dôležité.

Dušan Ondrušek počas workshopu v Zaježovej. zdroj: sokratovinstitut.sk.
Dušan Ondrušek počas workshopu v Zaježovej. zdroj: sokratovinstitut.sk.

Podobné rozhodnutia sa rodia ľahšie, ak je skupina obyvateľov homogénna, ak napríklad v dome bývajú len rodiny s malými deťmi. Takáto skupina môže dospieť k rozhodnutiu pomerne rýchlo, na druhej strane toto rozhodnutie nemusí byť natoľko kvalitné, ako rozhodnutie rôznorodejšej skupiny.

Určite pomôže, ak budeš citlivý na rozdielne životné štýly a štýly vyjadrovania nájomcov či vlastníkov. Naopak, zhoda sa rodí horšie, ak sa správca domu či iný aktívny obyvateľ snaží ostatným niečo nanútiť, niečo im nariadiť.

Predstavme si ešte inú situáciu. Chcem kúpiť byt alebo dom, ide teda o veľkú, pre mnohých ľudí celoživotnú investíciu. Ako mám vyjednávať o cene?

Rozhodne je dobré nebrať prvú alternatívu, ktorá sa ti ponúkne. Tiež je rozhodne dobré, aby človek nebol pri vyjednávaní sám. Každý máme inú schopnosť vyjednávať o financiách, vo všeobecnosti ale platí, že jednotlivec sa ľahšie pomýli pri odhadovaní ponuky, než skupina viacerých ľudí. Taktiež by si sa nemal nechať zahnať do časového stresu. Skoro nikdy nie je situácia pri predaji nehnuteľnosti taká, že je potrebné rozhodnúť sa okamžite. Predávajúci a najmä realitné kancelárie však zdanie časového stresu radi vyvolávajú. Vždy ale máš o niečo viac času, ako ti predostierajú.

A keď dôjde k podpisu zmluvy, je dôležité nechať ju pozrieť právnikom. Aj múdri ľudia nie sú často schopní odhaliť právnické kľučky, ktoré sa v zmluve nachádzajú, takže na tomto mieste sa šetriť na právnikovi rozhodne nevyplatí. Mnoho ľudí už prišlo o nehnuteľnosť, lebo podpísali čosi, čo nemali.

Na Slovensku máme skúsenosť s nepríjemnými, byrokratickými úradníkmi. Prečo si myslíš, že úradníci nie sú takí milí ako napríklad v Rakúsku? Ako sa brániť pri stretnutí s úradníkom, od ktorého niečo nutne potrebujem, a on sa rozhodol užiť si svoju moc nado mnou?

Nemám rád paušalizujúce vyjadrenia o byrokratických úradníkoch a naopak arogantných klientoch. Poznám naopak mnoho úradníkov, ktorí sú veľmi nápomocní a ľudskí. Ďalej je nutné si uvedomiť, že štátny úradník a zamestnanec nejakej firmy sú vo veľmi odlišnom postavení. Pokým zamestnanec firmy rozhoduje len o peniazoch danej firmy, má väčšiu mieru slobody. Štátni úradníci ale nakladajú so štátnym rozpočtom, s peniazmi nás všetkých, a preto sú ich právomoci silne obmedzené rôznymi internými smernicami a vyhláškami, aby nedochádzalo k zneužitiu týchto prostriedkov. Čo sa teda môže javiť ako prílišná byrokracia, je často proste len ochrana pred svojvôľou a chybujúcim ľudským faktorom.

Spory sa veľmi často vyostrujú preto, lebo obe strany začnú už po prvých nedorozumeniach nástojiť a násilím pretláčať svoju pravdu. Pamätám si napríklad, ako si Slovenská Pošta najala psychológov, aby trénovali ich pracovníkov prvého kontaktu, teda ľudí sediacich za prepážkami na poštách. Ukázalo sa, že šlo o skvelú investíciu. Na poštách, ktorých pracovníci týmto školením prešli, zaznamenali za nasledujúci rok niekoľkonásobne menej konfliktov a reklamácií v porovnaní s bežnými poštami. Čo samozrejme znamenalo úsporu pri riešení týchto reklamácií.

Nejakej časti sporov sa jednoducho nevyhneme. Ale existuje i časť sporov, ktorá sa vôbec nemusela udiať, keby reakcia účastníkov v prvých momentoch sporu bola adekvátnejšia. Niekedy stačí málo: trochu pokoja, trochu slušnosti a trochu empatie.

 

Rozhovor pripravili Zuzana Jasenková a Ján Markoš

Fotografie: Sokratov inštitút

 

Zdieľajte:   Facebooktwittergoogle_plusmail