Energetická certifikácia budov: zmeny, ktoré by nás mali zmeniť

energetická certifikácia budov

Často sa stretávam s presvedčením, že stačí takmer hotový projekt hodiť „nejakému kúrenárovi“ a ten to už upraví tak, aby ako-tak splnil normy a „prešiel“ na úradoch. Certifikát sa potom cez internet za stovku kúpi.

Keď som pred časom písal o nových a pripravovaných požiadavkách na energetickú efektívnosť budov [1], mal som pocit, že tieto požiadavky sú väčšine projektantov známe – sústredil som sa radšej na príklady zaujímavej a zároveň efektívnej architektúry. Medzitým som sa presvedčil, že „obecné povedomie“ architektonickej obce nie je zďaleka také dobré. Skôr naopak. Často sa stretávam s presvedčením, že stačí takmer hotový projekt hodiť „nejakému kúrenárovi“ a ten to už upraví tak, aby ako-tak splnil normy a „prešiel“ na úradoch. Certifikát sa potom cez internet za stovku kúpi.

Ono to skutočne stačí. Ak nás netrápi, že výsledkom bude pravdepodobne nedobre fungujúca a zbytočne predražená stavba, ktorá bude skolaudovaná len vďaka podvodu. Ak chceme robiť skutočne dobrú architektúru, nevyhneme sa aspoň v náznaku „integrovanému navrhovaniu“, teda hľadaniu optimálneho architektonického, konštrukčného a technologického konceptu v spolupráci príslušných odborníkov (alebo aspoň v „spolupráci“ našich komplexnejších vedomostí o všetkých súvislostiach stavby). A to už od prvých skíc, od overovania základnej koncepcie – je to win-win stratégia, ktorá umožní skutočne inteligentný architektonický návrh. Dodatočné riešenie týchto otázok znamená často len mechanické napĺňanie normových požiadaviek bez využitia synergie rôznych prístupov a bez hlbšieho zamyslenia sa napríklad nad kvalitou vnútorného prostredia budov či nad environmentálnymi vplyvmi stavby, kde nás dikcia noriem ešte príliš tvrdo netlačí.


Autor: doc. Ing. arch. Henrich Pifko, PhD. Pôsobí ako docent na Fakulte architektúry STU v Bratislave na Ústave ekologickej a experimentálnej architektúry a zároveň je predsedom Inštitútu pre energeticky pasívne domy. Dlhodobo sa venuje problematike energetickej efektívnosti a udržateľnosti budov.


Aktuálne legislatívne prostredie

Pripomeňme si teda aktuálne legislatívne prostredie s dôrazom na zmeny, ktoré možno niektorí z nás prehliadli. Od 1. 1. 2016 musia všetky novostavby spĺňať štandard ultranízkoenergetických budov. To znamená zhruba dvakrát vyššiu energetickú hospodárnosť, než bola vyžadovaná v rokoch 2013 až 2015 – a polovičnú v porovnaní s tým, čo nás čaká po roku 2020.

Ale než si spresníme, čo to znamená, vráťme sa k histórii znižovania spotreby energie v budovách. Myšlienka nízkoenergetických budov sa vynorila v čase prvej ropnej krízy, keď sme si začali uvedomovať obmedzenosť zdrojov a environmentálne súvislosti ich čerpania. Dôsledne úsporné budovy s využitím obnoviteľných zdrojov energie boli skôr experimentom či prácou „zelených“ nadšencov, no aj normy pre bežnú výstavbu sa neustále sprísňovali. Toto sprísňovanie vyústilo do európskej politiky 20-20-20 [2] a následne do vízie budov s takmer nulovou spotrebou energie, ktorá sa premietla do revidovanej Smernice EP a Rady 2010/31/EU o energetickej hospodárnosti budov (EPBD-II) z roku 2010. Do slovenskej legislatívy sme EPBD-II zapracovali aktualizáciou zákona 555/2005 Z. z. o energetickej hospodárnosti budov zákonom 300/2012 Z. z., kde sú určené spôsoby posudzovania energetickej hospodárnosti budov a ciele, ktoré máme v jednotlivých časových horizontoch dosiahnuť. Tieto ciele boli pre naše podmienky spresnené posúdením nákladovej optimálnosti [3], ktoré ukázalo, že mnohé z energeticky efektívnych riešení sú aj po sprísnení požiadaviek ekonomicky výhodnejšie než zaužívaná „kvalita“. Skutočne nie sme dosť bohatí na to, aby sme mohli voliť „lacné“ prístupy. Zákon 555/2005 Z. z. v znení zákona 300/2012 Z. z. sa vykonáva vyhláškou MDVRR SR č. 364/2012 Z. z. – tieto dokumenty sú (na rozdiel od noriem) verejne prístupné na webe.

Čo vlastne v rámci energetickej hospodárnosti posudzujeme?

V prvom rade zisťujeme množstvo energie potrebnej na splnenie všetkých energetických potrieb súvisiacich s užívaním budovy. To buď vypočítame na základe projektu (projektové hodnotenie, na základe ktorého môže byť stavba povolená) či skutočnej realizácie budovy (energetický certifikát budovy potrebný ku kolaudácii), alebo to zmeriame počas reálnej prevádzky budovy. Pri hodnotení sa overuje aj splnenie v norme uvedených požiadaviek na tepelnotechnické vlastnosti stavebných konštrukcií. Hodnotenie robíme pre každé „miesto spotreby energie“ v budove (vykurovanie, príprava teplej vody, vetranie a chladenie, osvetlenie) a pre každý „energetický nosič“ (elektrina, plyn…) v rámci hraníc budovy (presnejšie jej tepelnoizolačného obalu) a za predpokladu jej „normalizovaného“ užívania (napr. vnútorná teplota v zime 20 °C – realita sa od týchto parametrov môže líšiť). Potrebu energie pre jednotlivé miesta spotreby energie za obdobie jedného roka spočítame do celkovej potreby energie, prepočítame na potrebu primárnej energie a vztiahneme na celkovú podlahovú plochu budovy (určenej z vonkajších rozmerov budovy) – jednotkou tejto mernej potreby
energie sú kWh/m2.a (to „a“ znamená rok, annum). Klimatické údaje a parametre vnútorného prostredia pre výpočet preberáme z príslušných noriem (STN 73 0540-3), pre prevádzkové hodnotenie, teda pre meranie reálnej spotreby energie, použijeme dáta namerané počas prevádzky budovy. Toľko snáď stačí k zhrnutiu toho, čo posudzujeme, a k príslušným postupom.

Mimo uvedenej legislatívy máme ešte skupinu výpočtov, ktoré slúžia na optimalizáciu projektu či návrhu technologických systémov. Niekedy vychádzajú z odlišných okrajových podmienok, napríklad PHPP používa čistú podlahovú plochu namiesto plochy určenej z vonkajších rozmerov budovy, no výpočtové postupy „v pozadí“ sú tu rovnaké (trochu zložitejšia je simulácia správania budovy v reálnom čase). Vráťme sa však k tomu, čo nám je ako architektom
a projektantom blízke – k požiadavkám na stavebné konštrukcie.

Mohlo by vás zaujímať: Energetický certifikát domu časť 2: energetické triedy

Normy a legislatívne požiadavky

Pri návrhu stavebných konštrukcií a budov rešpektujeme STN 73 0540 „Tepelná ochrana budov“, ktorá požaduje splnenie kritéria minimálnych tepelnoizolačných vlastností jednotlivých stavebných konštrukcií (teda maximálnej hodnoty súčiniteľa prechodu tepla U), minimálnej teploty vnútorného povrchu (hygienické kritérium – aby nedochádzalo ku kondenzácii vlhkosti a k rastu plesní), minimálnej priemernej výmeny vzduchu v miestnosti, maximálnej mernej potreby tepla na vykurovanie (energetické kritérium) a splnenia minimálnej požiadavky na energetickú hospodárnosť budovy. Pokiaľ ide o ten posledný bod, od 1. 1. 2016 musia byť všetky novostavby ultranízkoenergetické budovy, teda budovy navrhnuté tak, aby maximálna potreba tepla na vykurovanie ovplyvnená tepelnotechnickými vlastnosťami stavebných konštrukcií nebola vyššia než polovica potreby tepla na vykurovanie určenej pre nízkoenergetické budovy. Od konca roku 2020 nás čaká ďalšie sprísnenie, povinné budú budovy s takmer nulovou potrebou energie. Teda budovy s veľmi vysokou energetickou hospodárnosťou, pri ktorej sa potrebné takmer nulové alebo veľmi malé množstvo energie na užívanie takejto budovy dosiahne efektívnou tepelnou ochranou a vo vysokej miere zabezpečí energiou dodanou z obnoviteľných zdrojov nachádzajúcich sa v budove alebo v jej blízkosti. Pri posudzovaní
energetickej hospodárnosti vychádzame z potreby primárnej energie, aby sme zohľadnili environmentálne vplyvy prevádzky budov, a z rovnakého dôvodu od potreby energie odpočítavame energiu získanú z obnoviteľných zdrojov v budove, na nej či v jej blízkosti. Merná potreba tepla na vykurovanie musí byť od 1. 1. 2016 podľa faktoru tvaru budovy pod 25 až 50 kWh/m2.a (čiže polovica doterajších hraničných hodnôt), od 1. 1. 2021 bude táto požiadavka ešte dvojnásobne sprísnená. Pre porovnanie: pasívny dom má mať MPT pod 15 kWh/m2.a (podľa mierne odlišnej metodiky PHPP a bez ohľadu na faktor tvaru). Priemerný súčiniteľ prechodu tepla U by dnes mal byť najviac 0,27 až 0,38 W/m2.K (opäť v závislosti od faktoru tvaru budovy), po roku 2020 max. 0,20 – 0,25 W/m2.K. Splnenie týchto požiadaviek nie je možné jednoduchým
zväčšovaním hrúbky izolácie – to by viedlo k architektonickým aj ekonomickým nezmyslom. Požiadavky na hodnoty súčiniteľa prechodu tepla U pre jednotlivé stavebné konštrukcie uvádzame v tabuľke (podrobnejšie viď STN 73 0540-2: 2012).

energetická certifikácia budov

Energetická certifikácia budov

Energetické triedy budov určujeme pri ich certifikácii, doteraz pre novostavby stačilo dosiahnuť hornú hranicu triedy B (globálneho ukazovateľa primárna energia), od 1. 1. 2016 sa musíme dostať do triedy A1 a po roku 2020 do triedy A0. Požiadavky pre rôzne druhy budov opäť uvádzame v tabuľke, ale len pre relevantné triedy A0, A1, a pre rekonštrukcie aj B a C (podrobnejšie viď vyhlášku 364/2012 Z. z.). Pri obnove budov sa snažíme o čo najkomplexnejší prístup (významná obnova znamená obnovu aspoň 25 % obalových konštrukcií či 50 % technických zariadení, ich kombináciou je hĺbková obnova), naším cieľom musí byť dosiahnutie aspoň nákladovo optimálnych hodnôt. Pri parametroch konštrukcií aj pri celkovom posúdení stavby stačí pri obnove dosiahnuť „o triedu nižšie“ hodnoty. Ale pre využitie potenciálu úspor pri obnove jestvujúcich budov [4] by sme sa mali snažiť o dosiahnutie aspoň 60 % úspory – nezabúdajme, že „kompromisnými“ opatreniami zakonzervujeme nie optimálny stav budovy na dlhé desaťročia.  Dosiahnutie požadovanej energetickej triedy A1 či A0 je len veľmi ťažko možné bez použitia rekuperácie tepla pri vetraní a bez využitia obnoviteľných zdrojov energie. Pri realistickom posudzovaní treba brať do úvahy aj tepelné mosty, bez ich minimalizácie a bez redukcie netesností v obalových konštrukciách budovy kvalitnú stavbu nespravíme. Pre budovy s veľmi nízkou potrebou energie preto norma odporúča hodnotu neprievzdušnosti n50 najviac 0,6 h-1, overenú tzv. blower-door testom (STN EN ISO 9972:2016-03).

Kam smeruje ďalší vývoj?

Začala príprava ďalšej aktualizácie európskej smernice EPBD, o jej predpokladanom obsahu však ešte veľa nevieme. Aktuálnejšie je postupné preberanie druhej generácie medzinárodných noriem EN a EN ISO. Skúsenosti z energetickej certifikácie budov naznačujú potrebu dôkladnej, plošnej a viacstupňovej kontroly certifikátov (a možno aj istého zjednodušenia popri zreálnení ceny ich zodpovedného spracovania). Možno by sme sa mohli vrátiť k myšlienke jednotného výpočtového programu na projektové a normalizované hodnotenie a prípravu certifikátov [5]. Sme  presvedčení, že aj čiastočné zjednotenie projektového a certifikačného hodnotenia by viedlo k vyššej účinnosti tohto nástroja. Toľko k očakávaným legislatívnym zmenám (popri ďalšom kvalitatívnom posune po roku 2020, ktorý však už je zakotvený v jestvujúcich predpisoch a normách). Pokiaľ ide o zmeny v prístupe architektov a projektantov, mali by sme sa dôkladne oboznámiť nielen s hodnotením energetickej hospodárnosti budov [6], ale aj s princípmi ich navrhovania [2] a s inšpiratívnymi príkladmi skutočne efektívnych a zároveň efektných architektúr [7].
Literatúra:
[1] Pifko, H.: Verba docent, exempla trahunt, Eurostav roč. 19, č. 9, 2013
[2] Pifko, H. – Špaček, R. (eds): Rukoväť udržateľnej architektúry, Bratislava, SKA, 2013
[3] Sternová, Z.: Nákladovo optimálne úrovne minimálnych požiadaviek na EHB, Eurostav
[4] Robl, P.: Nevyužitý potenciál pri obnove budov, Eurostav roč. 19, č. 9, 2013
[5] Sternová, Z.: Hodnotenie energetickej hospodárnosti budov na Slovensku, Budovy s takmer nulovou potrebou energie predo dvermi, Žilina, 10. 03. 2015
[6] Krajčík, M. – Petráš, D.: Energetické hodnotenie budov, Bratislava, Vydavateľstvo STU, 2015
[7] Pifko, H. – Špaček, R.: Efektívne bývanie, Bratislava, Eurostav, 2008
a legislatívne dokumenty uvedené v texte.

 

Zdroj: Eurostav 1_2/2016 www.vydavatelstvoeurostav.sk/sk.

Zdieľajte:   Facebooktwittermail